Už som dospelý vlk, ktorý sa ale ešte stále učí byť správnym vodcom svorky. Snažím sa, no nie vždy všetko vyjde podľa mojich predstáv. Naviac, už nemôžem pozerať iba na seba, v nore sa okrem Enfys krčí aj pár chlpatých klbôčok...

Oči mi zablúdili k oblohe. Doeth, mama aj otec, sú tam ako vţdy. Les sa ponoril do
tmavého závoja noci a mne sa automaticky zostrili všetky zmysly. Opatrne som
našľapoval, nechcem robiť zbytočný hluk. Posledné, čo potrebujem, je na seba
upozorňovať.
Mám rád nočný les. Zvuky v ňom sú jasnejšie a vône intenzívnejšie. Pokoj sálajúci
z tmy, ktorá ma obklopila, je pohlcujúci. Konečne po dlhšej dobe nemyslím na nič.
O malých je určite dobre postarané, svorka oddychuje. Nikomu nič nechýba. Je to
pre mňa veľmi dôleţité. Mám teda chvíľku času, kým prídem domov. Akoby som sa
zneviditeľnil a stal súčasťou lesa. Kedysi dávno mi o tom rozprával Doeth.
„Vlci sú deti lesa, Gwyn, nikde sa necítia lepšie. A les ich má rád, rovnako ako aj
ostatné zvieratá, rastliny, vlastne všetko, čo je jeho súčasťou. Keď vyrastieš, dokáţeš
sa naň pozerať nielen svojimi očami. Vtedy ťa les prijme."