PRE chválu božiu a pre šťastie čitateľa, tento príbeh nie je vytvorený slovami skutočnosti, ale rečou mysle autora toľko ovplyvnenej ženskou krásou, a láskou k žene.

Ukážka z knihy:

„Sonička!" Zakričal na celú krčmu. Soňa namosúrená prišla od jedného stola kde práve obsluhovala.

„Čo tu vrieskaš, Valerio?" okríkla ho až radosť. Viete si asi predstaviť v akom stave sme boli...
„Ale Soničká, nó zlatkó, nechcel som, prepáč." Obraňoval sa vyplašený Valerio. „No, tak čo ti nalejem? Dúfam že mi nechceš povedať niaky vtip ako henten..."
„Nie, nie kdeže. Chcel som ti len niečo také, navrhnúť."
„Ale hovor rýchlo, nemám veľa času..." Valerio sa obzrel uvedomujúc si, že nepochodí inak ako Marek- „No čo! Aspoň sa zarehocú."
„No? Hovor!" prerušila zadumaného priateľa.
„Vieš, len som chcel... chcem ťa pozvať na kávičku. Vieš tak romanticky, ja a ty. Čo
povieš?"
Soňa sa uškrnula: „ Ty si sa asi zbláznil... Nie, vlastne ožral."
A nadutá vzala objednávku k stolu.
Valeriovi ovisla hlava, porazene pripravený obraňovať sa prisadol si k nám. „Ale usmiala sa, videl som to!" Snažil sa prerušiť náš smiech.
„To ťa akurát tak vysmiala."
„Dobre Fabrizzio, ak si taký frajer, tak sa ukáž teraz ty!"
Vyzval ma priateľ.
Bez slova som vstal tváriac sa ako víťaz, avšak akosi som tušil ako pochodím. Soňa práve odskočila z baru keď som podišiel, ani čo by sa ma zľakla. Tackavo som sa oprel o barový pult, podoprel hlavu a čakal.
„Potom si vypýtaj karty!" Zakričal na mňa Valerio.
Prikývol som stále čakajúc. „Už ide!" Pripravil som si myšlienky dúfajúc, že to chlapcom "natriem".
„Sonička, prosím ťa, jeden radler!"
Zatiaľ čo mi Soňa pripravovala pivo, obťažoval som ju všakovakými fintami, no ona sa ani za neusmiala.