Poviedku „MUŽ DVOCH SVETOV" som napísal ešte v roku 1993 ako mladík na Gymnáziu. Snivalo sa mi totiž, že som objavil po dlhej a úmornej ceste neznámym a tmavým vesmírom akúsi novú planétu podobnú našej. Takmer na jeden dych som svoj sen spísal a dal ho prečítať svojej profesorke Literatúry pani Dagmar Varholovej. Tá ma "prinútila" poviedku prepísať do počítačovej podoby a následne moje dielko poslala do mestského kola literárnej súťaže „Európa v škole". Onedlho mi oznámila, že som to mestské kolo súťaže vyhral a postupne aj krajské a nakoniec i to celoslovenské, kde bolo až 35 000 súťažných prác. Okrem toho poviedka získala i literárne ocenenie „Petržalské súzvuky Ferka Urbánka".

Vďaka týmto úspechom som mal možnosť Slovensko reprezentovať na stretnutí víťazov národných kôl literárnej súťaže „Európa v škole" v nemeckom Bocholte a v Holandsku. Tam som aj na vlastnej koži zažil, čo všetko môže ľuďom európske spoločenstvo priniesť, hoci vtedy bola pre nás myšlienka, že by sme raz súčasťou jednej Európy mohli byť aj my, príliš vzdialená... To je však na ďalšiu knihu...

Ukážka z knihy:

Bol piatok, 19. marec 2595, 6:30 h. Bratislava sa prebúdzala do nového dňa. Spoza staromestských mrakodrapov sa predierali prvé lúče slnka. Zablúdili i do okna domu na Urbánkovej ulici. Maron sa pomaly prebral a malátne, rukami pred sebou mávajúc, snažil sa dostať do kúpeľne. Opláchol si tvár studenou vodou a rozhodol sa trochu „popreťahovať“ v obývačke.
„Konečne piatok“, povedal si a aby sa mu lepšie vstávalo, doprial si, napokon tak, ako každé ráno, chvíľku oddychu pri hudbe z minulého tisícročia. Z hudobného modulu sa ozval príjemný ženský hlas:
„Stanica BVN vysiela hudbu klasikov. Dnes si môžete vypočuť Suitu č.I a Menuet I a II od Johana Sebastiana Bacha.“
„To som chcel počuť“, povedal si Maron a pohodlne sa rozvalil v kresle. Snažil sa nemyslieť na problémy spájajúce sa s jeho protichodnými názormi na politický systém svetovej veľmoci Slovenska. Jeho pohodlie prerušil hlas počítača: „Telefónne číslo 846 862 hlási príjem!“
„Obyčajný telefonát dokáže prehlušiť takú krásu“, zašomral si len tak, pre seba a silou vôle sa dotkol ovládacieho panelu komunikátora.
„Prosím? Tu Maron Holden.“
„Čau Maron, tu Torin. Musím ti oznámiť zlú správu! Prosím ťa sedíš?“
„Nie, nešaškuj, rýchlo hovor!“
„Maron, Esein je mŕtva! Zomrela včera večer...“
„To je nemožné! Ako?! Čo?!“
„Veď to! Všetko je akési čudné. Vyzerá to, ako obyčajná náhoda, ale...“